mladá, jún 2016

už je to istá, pre niektorých iba chvíľka, pre iných dlhšia odmlka, odkedy som zapla nový dokument na to, aby som proste len písala.

mohla by som to veľmi jednoducho spočítať, skontrolovať posledné príspevky a červenať sa od hanby. ale ušetrime si zbytočné kvapky potu na klávesnici, notebook by ešte rád zotrval pár rokov naviac. 

nie je to take ľahké, napísať aký-taký článok. keď si náhodou schuti zaspomínam na moje blogo-dni, celkom dobre sa to čítalo. po masle. dokonca som si pripadala vtipná a niektoré momenty považovala za fajn, “na to, že som bola taká mladá”. 

ešte stále som, myslím si. 

mladá.

neviem ale kde začať. priznaním, že som zanedbávala svoju veškerú kreatívnu časť mojich sociálnych sietí, vysvetlením celej situácie, čiastočnou kompenzáciou či opisom mojich každodenných rutín (ktoré predchádzali zanedbávaniu) alebo len tak blábosiť do blba. odpoveď je očividná, ale naozaj neviem ako začať. ťažko sa nadväzuje, keď už prešla taká dlhá doba od poslednej virtuálnej korešpondencie s Vami. a keď aj existuje strach z toho celého - moje blogy, weby, stránka, hocičo vždy vznikalo na jednom pre mňa /ešte stále/ dôležitom faktore: váš názor. čo si myslíte, čo si pomyslíte, či ma vnímate, či bude dostatočne obľúbený každý môj post, či dosiahne určitý cieľ, ktorý si zadovážim.. at’d. taký menší problém mladého dievčatka, ktoré má jemne posunutú vnútornú psychiku v tomto smere. tlak. a tak.

možno sa neviem rozpísať, lebo reálne neviem, kedy nastal zlom. to by celkom dávalo zmysel, ale opäť sa mi nechce pozerať aspoň približnú časovú líniu mojej klesajúcej aktivity, napríklad na facebookovej stránke. predpokladám, že to bol začiatok školského roka na všvu, keď som bola neskutočne vychcaná z celého toho všetkého nového. znie to obyčajne, ale naozaj to bolo VŠETKO iné. 

nebola to len škola, jej systém, môj splnený sen, bolo to okolie, prispôsobenie sa na nové okolie, na vlastné zvyky a zlozvyky, nových susedov, iné kroky, zmenu v hocičom, na čo si spomeniete. nebol to ale až taký zásah, keďže bratislava je iba na kúsok od rodiny a mohla som tam byť každý týždeň, ba aj deň, ak by sa mi zachcelo. 

bola som ale príliš zaľúbená do všetkého toho nového. a stále som, ale asi iným štýlom. 

ale vtedy to neprestalo. vtedy to len ďalej rástlo, ale v novej, premyslenej forme, viac intelektuálnej a v-budúcnosť-veriacej forme. chcelo to iskru mojej tvorbe, chcelo to niečo iné, wow faktor, líšiť sa bolo hlavné. ľudia, ktorí sa hýbali po školských chodbách boli to, čím som chcela byť. nová móda, strih, taký výraz, ktorý som dovtedy nepoznala (unavený), ponáhľajúci sa krok - 

a viete, takéto momenty, keď natrafíte na ľudí z vašej “brandže”, dúfajúc, že zapadnete, začínate pochybovať. cítiť pohľady, ktoré v skutočnosti neexistujú, poznať ľudí, ktorým sa ani náhodou - ani za sto rokov - nevyrovnáte, o svojej existencii, o tom, či vás prijali na báze prijímačiek alebo iba ***čiek. 

..čo dnes už považujem za normálnu vec, pretože ak sa stýkate s ľuďmi, ktorí sú starší a vskutku lepší, je dôvod pochybovať. a je dobré pochybovať. 

pretože to posúva ďalej. tlačí to na vás. nie je to pre slabé povahy, ale nie je dôvod, prečo by to nemohli prežiť. a ak to neprežijú, tvoria. 

aspoň väčšina z nich.

priznám sa, bolo mnoho pokusov na comeback. mohli ste vidieť niekoľko zverejnených fotiek, zas nebola som úplne -dead- all the time. ale pridávala som veľmi nepravidelne, veľmi málo a zriedkavo. 

došla som totižto v mojej zakrpatelej šedej mozgovej kôre, že ja vlastne nechcem byť poznaná internetom. /neberte to v zlom, internet zbožňujem. hlavne ako komunitu. dokonca som o tom tvorila celý semester./

je to jeden z tých mojich syndrómov: byť poznaná na báze vlastnej schopnosti a “talentu”. /tiež relatívne slovo, preto úvodzovky/ najprv prijímacie pohovory, teraz vlastná portfóliová identita. neviem ani, ako to vzniklo. nepáčilo sa mi niečo. možno aj istá penetrácia súkromia alebo také čosi. 

taktiež sa mi pozdávala predstava, že by som sa až po objavení mojej portfóliovej identity dostala na internet, how cool would that be. 

najkrajšia bola podpora mojich blízkych, vrátane okolia nového (and) a aj starých priateľov, ktorí nesklamú. (hey, ropkoh) potešili aj správy, ktoré pípli na mobile, keď som si zrušila instagram. očidivne mi kvalitne šibalo, lebo po dvoch mesiacoch mi to naozajsky chýba a plánujem sa vrátiť. 

moje staré konto ale bolo navždy zničené a teraz existujem pod skoro rovnakým menom, ale s cýbajúcim enkom na konci -kvetnguye-, čo veľmi pekne podčiarkuje stav, ktorý mi to spôsobilo - opadnutá časť zo mňa, ak máme byť melodramatickí. 

mnohí si asi myslia, že moje pôsobenie na internete už skončilo, resp. skončí, ako väčšina iných stránok, ktoré produkujú umenie alebo pseudoumenie. a nevylučujem to. som menej naivná v tomto smere, pretože s nastupujúcimi kilečkami a rokmi to bude hlavne o priorizovaní; no na druhej strane pevne dúfam, že to tak nebude, že nebudem ako tí druhí, čo to vzdali, lebo, honestly, je to boj, ale moje pamäti na interňeťe zbožňujem. 

ak mám byť ešte viac úprimná, som veľký lajdák. idealista a lajdák.

mala som niekoľko rozpracovaných, a ak vám to ulahodí, hlavne písomných projektov, ktoré som nakoniec nechala tak, pretože, ako aj v tomto prípade /hoci už to vyzerá sľubnejšie/, som nevedela ako začať. 

spomeniem asi dva, dva rôzne projekty, ktoré na seba nadväzovali, vznikli v rovnakom období.

prvý, keď som začala prejavovať čoraz /and i still do!/ väčší záujem o kultúru, ktorej ma učili rodičia, o našich rozdieloch, o výchove, o živote rozpoltenej duše - rozumej ja - o tom, ako sa neviem zaradiť, aké mám problémy - basically same shit as this, but less art and more conceptual talky-talk.

niečo na spôsob ‘fresh off the boat’, ak poznáte seriál /danke, čšaja, za tip, i will always owe you for tv-show recommendations/. 

mala som napísané asi dva-tri články, chcela som to celé dať von až po prvej desiatke, aby som mala reálny základ, reálny rozhľad nad ďalšími postmi, nielen sľuby. no a dobre, že som to tak plánovala, lebo.. no veď viete.

a ten ďalší akože-haha-projekt ešte stále niekde visí, pretože.. no nie som naň hrdá, ale sú tam tie najviac emocionálne vety - možno nie krásne štrukturované - ale sú silné, tak, ako som to videla a vnímala, bol to impulz, náhoda a akýsi amok. 

tu. /https://medium.com/@kvetnguyen/

nie som si istá, či chcem písať o tom, čo sa ešte udialo. je ťažké skompletizovať to naraz a komplexne. a som lajdák, veď viete.

viem, že ste mi chýbali. toto mi chýbalo. len tak si sadnúť/ľahnúť a niečo ťukať. nie je to, samozrejme, len také ťuk-ťuk, maz, ťuk. dáva mi to zmysel a trochu energie. že som niečo dala von, akoby som verila, že ste tam. teda, asi ste. 

je vás tisíc na stránke, to je krásne číslo, hoci mne to nikdy nič nehovorilo, keďže to nepredstavuje reálnu hodnotu ľudí, ktorí vás naozaj sledujú. pravidelne.

naopak, nie je to to, čo si žiadam. akákoľvek forma s vami je skvelá. 

internet, again, je super.

priznávam sa, asi som zostarla. trochu na dušičke. myslím na hlúposti ako sú šeky, platby, plánujem minimálne týždeň dopredu, pracujem /oh god/, a nestarám sa o veci, ktoré ma kedysi zaujímali. 

počúvam shitnú hudbu a obviňujem ..nikoho. ale mala by som seba.

priznávam sa, neviediac, čo plánujem ďalej. chcem, ale nemôžem. 

priznávam sa.

a ospravedlňujem sa. 

za neaktivitu, za nevenovanie sa vám a tým pádom sebe, za hlúpu melodrámu, za sprosté myšlienky, ktoré sa raz za čas objavia, za to, že som si vás získala a potom čiastočne stratila, za neisté plány, za všetky veci, ktoré vám vadili.

chcem ale povedať, že sa dopracúvam k vlastnej osobe a tým pádom to zahŕňa aj veci, ktoré tu publikujem. a teda ak zmiznem, nie navždy. vizuálne umenie, na veky vekov, 

ďakujem!

www.kvetnguyen.com

https://www.instagram.com/kvetnguye/