toto nie je list, je to len spomienka. Je to len pocit, ktorý navždy v Tebe zostane. A ak by ťa prešiel autobus, ako sa spomína tu (there is a light that never goes out - the smiths) And if a double-decker bus/Crashes into us/To die by your side, neboj sa, ty si to znovu prečítaš tu, na tvojom zaujímavom a plnhodnotnom blogu.
Áno, ešte stále má tvoja časť istý zmysel pre humor a využíva sarkazmus v každej situácií, hoci sa niekedy, možno už navždy zdá, že je to nevhodné a dokonca aj účelsarkazmuničiace.
A hej, stále má kúsok v tebe rada slová, ktoré sú do častí poskladané a vytvárajú jedno slovo - presne tak, ako to Nemci robia, aj keď... tá tvoja nemčina nie je bohvieaká.
Ale sme tu pre nejakú inú vec, však? Spomienka, veľká, poskladaná z malých častí - z 22 dní prežitých nie na Slovensku, nie v Európe.
Spomeň si na ten pocit, keď si nasadla do otcovho auta (ktorého farba sa ti nepáči - ehm, toho auta) a povedala si "je to tu".
Ak smiem, preskočím časť, keď si sa obávala momentu v lietadle, že čo ak by si potrebovala na záchod alebo fakt, že si sa pohádala s mamou o miesto a nakoniec jej zabrala dve stoličky a chrápala si dobrých 6 hodín.
Odpúšťam ti ale, pretože som videla, aké emócie si pociťovala, keď si spravila prvý krok práve vo Vietname. Moment, aby sme si rozumeli, nehovorím o časti, keď si takmer zomrela v tej jesennej bunde v 38°C stupňoch a v tom dusne alebo ako ťa najprv nechceli pustiť colníci, lebo si vyzerala inak na pase (skôr ako väzeň), alebo ako si chcela zutekať späť, keď ťa takmer zabilo noesnie 60 kilovej batožiny hore-dole + príručné batohy a plus kabelky a pod. alebo keď si prvýkrát pocítila vietnamský vzduch; zabíjajúci, odpadávajúci...vražedný (to je to slovo).
0 fella(s) commenting:
Post a Comment